2016

Do sútaže sa v roku 2016 prihlásilo 54 umelcov a umelkýň pracujúcich naprieč širokým spektrom médií a konceptuálnych a kritických prístupov. Skutočnosť, že svoje portfóliá prihlásili umelci etablovaní v domácom a medzinárodnom prostredí, ako aj značný počet umelcov, ktorí stoja na počiatku svojej kariéry a ktorí sa do súťaže prihlásili poprvýkrát, svedčí o dôležitosti a pretrvávajúcej aktuálnosti Ceny Oskára Čepana. Úroveň kvality prihlásených prác bola výnimočne vysoká a proces výberu finalistov nebol jednoduchý. Vo svojich multidisciplinárnych architektonických a performatívnych inštaláciach, ktoré často reagujú na konkrétne miesto, Juraj Gábor skúma rôzne spôsoby rámovania zmyslového vnímania. Dočasné pódium postavené z dreva funguje ako subtílny vizuálny otvor vystrihnutý do okolitej horskej scenérie a prináša reflexiu vzťahu politiky identity a tradície krajinomaľby. Kolaboratívna prax Julie Gryboś a Barbory Zentkovej využíva spektrum interpretačných dimenzií medzi voľným gestom, kresbou a noisovou hudbou. Improvizáciu a nájdené objekty používajú na vytváranie osviežujúcich, formálne komplexných situácii, ktoré nie sú bez irónie. Spoločensky angažovaná tvorba Daniely Krajčovej zahŕňa intímne spovede očitých svedkov historických tráum, ako aj rozhovory s utečencami a žiadateľmi o azyl v súčasnosti. Tie kombinuje s bohatým vizuálnym komentárom prostredníctvom animácie. Jej procesné a participatívne diela vznikajú v spolupráci s utečencami ako akt solidarity s ľudmi, ktorí sú marginálnizovaní alebo utlačovaní v súčasnej spoločnosti. Jej tvorba pôsobí proti procesu zabúdania tráum 20. storočia a zdôrazňuje nutnosť zaoberania sa týmto dedičstvom a koreňmi aktuálneho návratu podobných postojov. Odvážne intervencie Lucie Luptákovej menia vnímanie konkrétnych miest prostredníctvom nehmatateľných prvkov, ako napríklad viacnásobné odrazy medzi zrkadlami, ľudia prechádzajúci skrz kocku vytvorenú z hmly na hudobnom festivale, alebo papierové pódium zničené dažďom behom okamžiku. Jej aktuálna tvorba vychádza z “potreby pochopiť ako moja minulosť — dospievanie v (post) komunistickom prostredí — nachádza vyjadrenie v mojej práci…pri výbere formálneho jazyka alebo v materiálových preferenciách.”

Maxime Rossi (FR), Lily Hall (UK), Francesca Gavin (UK/DE), Barnabás Bencsik (HU), Milena Bartlová (CZ), Dušan Barok (SK/NL), Peter Tajkov (SK).

Julia Gryboś a Barbora Zentková vo svojej práci využívajú celý rad tvorivých prístupov ako voľné gesto, kresba a hudba. Na vytvorenie sviežich, formálne komplexných situácií používajú improvizácu a nájdené objekty. Ich práca Úder pěstí o zeď, který zní po celý den slúži ako ozvena nedávno zbúranej textilnej továrne Vlnena v Brne, kde donedávna sídlil komplex 60 ateliérov, vrátane toho Juliinho a Barborinho. V čase získania nominácie na túto cenu bola budova nečakane predaná developerom a umelci boli nútení sa vysťahovať. Toto dalo autorkám motív venovať sa téme, ktorá nie je exkluzívnou záležitosťou Brna, ale celej Strednej Európy. V diele Úděr pěstí o zeď, co zní celý den je podlaha výstavnej miestnosti vyskladaná z kusov linolea a slúži ako podklad pre výslednú audiovizuálnu kompozíciu. Pri kráčaní po farebných plochách sa návštevník pohybuje vo zvukovom poli. Vyblednutá podlaha so stopami po bývalej priemyselnej činnosti korešponduje so zvukovým sprievodom. Šesťkanálová zvuková kompozícia rezonuje v priestore, každá zvuková vlna prináša divákovi iný pocit. Vysoko respozívne ku svojmu kontextu, Julia Grybos a Barbora Zentková odmietajú zaujať vyhranený postoj k akémukoľvek médiu. Ich práca je skôr výsledkom komplexnej, kolaboratívnej a afektívnej reakcie na ich prostredie. Takto vytvárajú koláž pocitových vnemov. V tomto diele je teda účasť publika kľúčovým elementom. Tešíme sa na pokračovanie spolupráce tejto dvojice: vývoj ich práce, nové kolaborácie a vplyvy, ktoré prinesie ich rezidencia v New Yorku, a nemenej na ich budúcu samostatnú výstavu ďalší rok v Banskej Bystrici.