Tvorba Petry Feriancovej obsahuje osobitú, veľmi subtílnu a nostalgickú
rovinu, artikulovanú konceptuálnou formou. Feriancová analytickým a súčasne
veľmi feminýnnym spôsobom načrtáva princípy pamäte, kolektívneho zážitku,
zabúdania, rozpomínania sa. Vo svojich konceptoch komponuje memorabílie,
romantické spomienky, emocionálne záchvevy, archívy svojich známych,
pamäť miest… Pod odkrytou vrstvou kultúrnej a historickej pamäte sa vybrané
charaktery stretávajú v istej príbuznej kvalite zážitkov, vystavených
vzájomnému pôsobeniu. Feriancová vytvára platformu pre imagináciu diváka,
ktorého necháva imaginatívne projektovať seba do rekonštruovaných scén;
ponecháva ho hľadať ich časom odviaty zmysel.
